Tapírčä bežcom

Built for speed

Creative Common licencia: Flickr/Morgan Johnston

Malé tapírčä sa neskutočne ponáhľalo. Keby okolo vás prebehlo, zbadali by ste len pomaly miznúcu pruhovanú čiaru asi vo výške vašich kolien a pár politicky nevyhranených iskier na zemi. Ak by svietilo slnko, započuli by ste i niekoľko nadávok. To by hromžil tieň malého tapíra, že musí svojho majiteľa naháňať rýchlosťou, ktorou sa zvyknú amatérski konštruktéri raketových automobilov chváliť na úrade pre letectvo a vesmír.

Tapírčä však vedelo, že ak si nepohne, ľudia na jeho príbehy celkom zabudnú. Predsa len, od poslednej príhody malého tapírčäťa uplynuli takmer dva roky…

Čo ale čert nechcel a malý tapír už vôbec nie, došlo pritom ku klasickej supermanovskej anomálii. (o tom neskôr)

Tapír doplatil na to, že počas dvojročného leňošenia poctivo sledoval blogy, tweety a statusy úspešných manažérov na prahu tridsiatky, ktorí v rámci vyhranenia sa voči staršej generácii vymenili v kolonke štýlové duchovné voľnočasové aktivity budhizmus za beh. Kým pre ich o dekádu starších zdarných predchodcov bolo nepísaným pravidlom spomenúť pred obchodným partnerom skúsenosti s otváraním čakier a ukázať pár fotiek z treku do Tibetu, ich terajším nasledovníkom stačí, keď sa s konateľmi partnerskej firmy skamarátia na Endomonde a odbehnú spolu aspoň jeden polmaratón.

Tapír síce aplikáciu Endomondo v mobile nikdy nepoužil, a polmaratón neodbehol ani v tých najdivokejších snoch (jeho rekord bola tisícpäťstvoka v sne, ktorý trval 14 sekúnd), z blogov a statusov, ale najmä komentárov pod nimi, sa stal (ako každý ostrieľaný diskutér) expertom na danú problematiku takých rozmerov, že pri behu späť do svojho príbehu nabral rýchlosť, pri ktorej sa zastavila Zemeguľa a začala sa pomaly otáčať naspäť (viď film Superman z roku 1978).

Pojašené zvieratko s vtipným ňufákom sa spamätalo až vtedy, keď ho z koncentrácie vyrušilo masové štrnganie kľúčov. Tapír nezastal úplne, len šprint zmenil na poklus v akomsi koridore uprostred obrovského davu. Pred pódiom už celkom spomalil, lebo sa ho začali pýtať, za ktorý štátny podnik hodlá vystúpiť a či nechce zánovný sveter.

Tapír odchovaný na príbehoch o superhrdinoch a dejinách 20. storočia okamžite pochopil, ktorá bije a revolucionárom nežne vysvetlil, že prichádza omylom a z roku 2013. Uverili, až keď im ukázal svoj iPhone so zapnutou aplikáciou Endomondo zúfalo hľadajúci GPS, 3G, či čo o i len praobyčajný GSM signál.

Tapírčä nebolo žiadnym rečníkom, a tak ľuďom na námestí len sucho popísalo, ako to približne vyzerá v trinástom roku 21. storočia. Nemohlo sa pritom ani poriadne sústrediť, pretože iPhone každú chvíľu nervózne vibroval, keďže na jedinom veľmi primitívnom signále, ktorý vedel zachytiť sa nerozprávalo o ničom inom, len o akomsi skartovaní papiera, teda komodity, ktorou tento elektronický zázrak opovrhoval.

Keď tapír začal opäť odušu utekať, mobil v hneve vypol. Vinil ho za to, že pre jeho neustále vibrovanie nemala jeho reč grády a že po nej na rozdiel od predchádzajúcich rečníkov ostalo na námestí hrobové ticho. iPhone bol ale celkom rád, lebo napriek svojmu 64-bitovému procesoru začínal mať v tých krycích menách na primitívnej sieti poriadny zmätok.

Naspäť v 21. storočí sa obaja cítili lepšie. V parku, kde ich stroj času vymrštil, práve svitalo. Tapír si sadol na lavičku a zapol telefón. iPhone dovolil modernému signálu slastne nahmatať všetky jeho 3G body a potom len spokojne pofajčieval megabajty neobmedzeného internetu.

V jesennej rannej hmle sa zjavili prví bežci. Kým však inokedy pohľad na tapírčä v pruhovanom pyžame vyvolával u okoloidúcich úsmevy, tentoraz takmer všetci na tapíra gánili, niektorí si aj odpľuli. Ba aj tie sliny na zemi sa okamžite začali modliť, aby ich sila Mesiaca v miniatúrnom odlive odpudila čo najďalej od tvora so smiešnym ňufákom.

“Prečo sa ma štítia?” Opýtal sa tapír umelej inteligencie Siri vo svojom iPhone, súdiac, že to je posledná entita na svete, ktorá mu bude rozumieť. “I don’t understand Prečo sa ma štítia.” Odpovedal robotický ženský hlas.

“Že sa to pýtaš práve teraz.” Ozval sa znenazdajky hlas pána z lavičky opodiaľ. “Tesne pred 17. novembrom, výročím dňa, keď nás vaše tapírske pokolenie zaklialo.”

Malému tapírovi, odchovanému na rozprávkach a ľudskej hlúposti opäť okamžite všetko došlo. “Ale, ale…” Koktal nešťastne. ,,To nebola kliatba, ja som len povedal, ako sa veci majú, aké budú. A nemyslel som…”

“…Jasné!” prerušil ho pán s ironickým úškrnom. “Určite my sme takí sprostí, že sme sa sem dostali sami. Bez Maďarov, Židov, Čechov a tapírov!” Rovnako si odpľul a ťažkým krokom odišiel.

Vtom tapírčäťu zavibroval iPhone. Niekto si ho pridal za priateľa na Endomonde. Kým tapír odblokoval obrazovku, telefón znova zavrčal. A zas. A zas. Priatelia pribúdali tak rýchlo ako prívlastky “poctivý” a “tradičný” v reklamách na potraviny. Jeho prvý a posledný zdieľaný bežecký výkon na Endomonde zaujal.

Je to síce len poondiaty tapír. Ale ako behá!

12. November, 2013    



Milan Čupka
Autor je zakladateľom a editorom Amnezia.sk. Pôsobí ako reportér v denníku Pravda. Za svoje reportáže vyhral viacero novinárskych cien od Nadácie otvorenej spoločnosti, Slovenského syndikátu novinárov a Literárneho fondu. Spoluorganizuje tematické večierky Capo di tutti Party.