Dokonale trpkí Nedokonalci

Nedokonalci

Ilustrácia: Artforum

Svet novinárov sa snažil vystihnúť kde-kto.

Najčastejšie s trpkosťou obete, ako keď bývalý americký prezident Lyndon B. Johnson povedal, že keby dokázal chodiť po vode, novinári by na druhý deň napísali, že nevie plávať.

Občas s trpkosťou glosátora, ako v texte slovenského hiphopového projektu Modré hory, ktorý veršuje, že žurnalisti pijú a majú rozvrátené rodiny a píšu o tom stĺpček pre svoje vnútorné noviny.

Inokedy s trpkosťou zasväteného, ako vo výroku tlačového magnáta Lorda Northcliffa, ktorý povedal, že žurnalisti sú ľudia, ktorí vysvetľujú iným to, čomu sami nerozumejú.

Tom Rachman vystihol novinárov presne v tomto duchu, akurát, na rozdiel od predchádzajúcich stručných pánov, jemu tá jeho trpkosť vydržala až 330 strán.

Čo je fascinujúce, keďže až do napísania románu Nedokonalci bol Rachman len novinárom. A pre tých je predstava práce na 330-stranovom texte veľmi, priam neskutočne trpká.

Americký žurnalista a spisovateľ si s tým však poradil a napísal výnimočnú knihu. Aj preto, lebo v nej dokázal presne to, čo má vedieť dobrý novinár. Neuraziť odborníka a zaujať laika.

Keď píše o prejave vedúceho vydania Hermana Cohena k jeho podriadeným, za brucho sa chytajú žurnalisti ale aj ľudia, ktorí o novinách vedia len to, že sa tlačia na papier:

,,Doslova. Toto slovo treba vymazať. Pričasto sa akcie opísané ako ,,doslova” vôbec nestali. Napríklad ,,doslova vyskočil z kože”. Nie, nevyskočil. Hoci, ak doslova vyskočil, navrhoval by som udalosť zdôrazniť a publikovať na titulnej strane…”

O Hermanovi sa však čitatelia dozvedia aj to, čím žije mimo redakcie. A nielen v podobe nadstavby k ústrednej línii diania v redakcii. Rachman vyskladal svoj román práve na malých, no vokoncom nie banálnych príbehoch rôznych postáv a postavičiek z redakcie upadajúcich medzinárodným novín sídliacich v Ríme.

Každá kapitola knihy je venovaná inej postave. Raz starému korešpondetovi z Paríža, ktorý nevie vystáť, že už stratil kontakt s dobou. Inokedy tridsiatničke, málo atraktívnej ekonomickej redaktorke, ktorá si celkom otvorene priznáva, že akýkoľvek chlap, ktorý povie áno, je ten pravý. V jednom prípade zase najvernejšej čitateľke, ktorá číta každý jeden výtlačok, no postupom času zaostáva, a preto žije vo svete roku 1994. ,,Ten Nixonov nekrológ bol nevyvážený,” kritizuje v roku 2008 šokovaného redaktora, pri náhodnej návšteve v redakcii.

Hoci takmer celú knihu sú v popredí životy postáv redakcie, bočná dejová línia odkrýva postune čoraz viac aj o histórii a najmä súčasnosti rímskeho denníka. A smeruje k trpkému faktu, že tlačeným novinám dochádza dych, alebo povedzme výstižnejšie – tlačiarenská farba.

A hoci Rachman svoje postavy rozhodne nešetrí, napokon je i jemu ľúto, že tej bláznivej zmesi ľudí, ktorí milujú a zároveň preklínajú noviny, vlastne píše veľmi čítavý profesijný nekrológ.

29. July, 2011     ,



Milan Čupka
Autor je zakladateľom a editorom Amnezia.sk. Pôsobí ako reportér v denníku Pravda. Za svoje reportáže vyhral viacero novinárskych cien od Nadácie otvorenej spoločnosti, Slovenského syndikátu novinárov a Literárneho fondu. Spoluorganizuje tematické večierky Capo di tutti Party.