Tapírčä a bledý docent

Foto: Flickr/Eric Kilby. Creative Commons licencia.

Foto: Flickr/Eric Kilby. Creative Commons licencia.

 

Tapírčä začalo študovať na vysokej škole. Nie je podstatné čo. Dôležité je, že na prvú prednášku prišlo neskoro. Vyučujúci si to všimol, pretože tapírčä bolo jediným študentom, ktorý si daný predmet zapísalo.

Malý tapír okamžite pochopil, že nad svojou nedochvíľnosťou musí demonštratívne prejaviť ľútosť. Neprišlo mu na um lepšie riešenie, ako že si sadne celkom do posledného radu. Tým jednoznačne preukáže, že si samo najlepšie uvedomuje, že na popredné miesta jednoducho nepatrí.

Žiaľ, tapírčä nevedelo, že prednášajúci už celé mesiace trpí ťažkými depresiami. Hneď ako docent zbadal, že si jeho predmet zapísal jediný študent, a ten sa ho navyše štíti natoľko, že si sadol až hen celkom dozadu, otvoril trasúcimi sa rukami aktovku, nešikovne prstom z obalu vytlačil tabletku tianeptínu a rýchlo ju prehltol.

,,Milí študenti,” začal a vzápätí sa zháčil. Uvedomil si, že automatická formulka, je tentoraz nemiestna, keďže študent je len jeden. Ba čo viac, zbadal tapírčäťov úškrn. Profesor bol síce uznávaným docentom humanitných vied, avšak o tapírovitej čeladi párnokopytníkov vedel pramálo. To, čo docent považoval za úškrn, bol v skutočnosti tapírov výraz maximálneho sústredenia, čo by vám potvrdil každý triezvy zoológ.

Docent sa začal potiť. Svoju nervozitu však chcel stoj čo stoj zakryť. Preto sa tapírovi obrátil chrbtom, vzal do ruky kriedu a následne vyvinul všetko úsilie, aby jeho meno na tabuli nebolo napísané roztraseným písmom.

Čo však čert (a tapír tobôž) nechcel, jediný študent v prednáškovej miestnosti vtedy nahlas kýchol. Docent stŕpol. ,,On sa smeje môjmu menu.” Povedal si v duchu a rozmýšľaľ, či nebude dôstojnejšie ujsť hneď teraz.

Vydržal. Pomaly sa otočil, zaostril zrak na tapíra a nespúšťajúc ho z očí, strčil ruku do aktovky a vytlačil si do dlane ďalší tianeptín. Prstami druhej ruky nervózne klopal po katedre. ,,Bude to určite okuliarmi. Odkedy mám tieto nové, všeti na mňa gánia. Prečo by inak neprišli. Veď mám dobré meno. Nikto u mňa nevyletel a za celý čas, čo tento predmet učím, som mal len dvoch študentov, ktorí by spravili až na druhý termín. Určite sú to tie sprosté okuliare. Och, prečo som len tie štýlové zo šesťdesiatych rokov musel vyhodiť. Že – poisťovňa vám uhradí nové ujo. Hovädo! Sviňa a nie očný lekár. Ale moja chyba, ja som sa sám odovzdal do rúk toho mladého ucha. Tridsaťročný zasran, čo ten môže vedieť…” Naraz sa vytrhol z väzby myšlienok a teatrálne si zložil z očí okuliare. Miesto svojho jediného študenta mal tak pred očami len rozmazanú machuľu.

Začal prednášať. Vtom si uvedomil, že bez okuliarov nebude vedieť, či sa tapír na ňom smeje aj naďalej. Pozrel sa teda do prázdneho prvého radu a zistil, že ten vidí ešte ceľkom zreteľne. Požiadal teda tapíra, či by si nemohol presadnúť celkom dopredu a aby to neznelo ako chladný rozkaz, doširoka sa usmial.

Machuľa sa len zavrtela sprava doľava a späť. Tapír bol totiž odhodlaný svoj trest za nedochvíľnosť dodržať za každú cenu.

Docent zbledol a zhltol tabletku, ktorú ešte stále pevne držal v dlani. ,,Tak to neboli okuliare. Ale čo?” Rozmýšľaľ hodnú chvíľu, keď namieril svoju zlosť na kravatu. ,,Dnešní mladí chcú neviazanosť a škrtiaca kravata je symbolom strnulosti. Čo už, doba ide dopredu, musím sa prispôsobiť,” pomyslel si a rozväzoval si ju ešte vášnivejšími pohybmi ako si pred malou chvíľou zložil okuliare. Až prekvapivo šikovným pohybom ju zroloval a hodil smerom k smetnému košu. Trafil sa, čo už nebolo len prekvapením ale priam zázrakom. Svoj prerod zakončil tým, že si rozšafne odopol vrchný gombík na flanelovej košeli.

,,Tak čo, teraz už prídete bližšie?”

Machuľa sa len znova záporne zavlnila.

Rozmýšľanie docenta trvalo oveľa kratšie ako naposledy. Košeľa bola na zemi už o pár sekúnd. Ku kontajneru ju kopol. Opäsok zase chvíľu držal v zuboch predtým, než s ním švihol do kúta. Gate išli dolu rýchlejšie ako pred sexom. Ponožky. Zaštopkané. Staré. Fuj! Aby naznačil ako svojím starým ja opovrhuje, vyzúval si ich s papierovou vreckovkou v rukách a celú cestu ku košu krútil nosom.

Vedel, že machuľa opäť vyjadrí nesúhlas. Už kdesi pri gatiach vedel, že neskončí skôr, kým nepadnú dole aj trenky. Istota blížiacej sa nevyhnutnej nahoty ho naplňovala radosťou. Ešte predtým, než si stiahol trenky, vzal do rúk aktovku, vytriasol z nej tianeptín a odhodil ho na hromadu šatstva v smetnom koši. Zakrátko nato na antidepresívach pristála nie najčistejšia spodná bielizeň.

Docent stál pred tapírom hrdo, tak ako ho príroda stvorila a potom za šesťdesiatpäť rokov spotvorila. Ruky mal v bok, bradu hrdo hore, a v tom momente by ho nič na svete nespresvedčilo, že machuľa nezačne pomaly zostupovať dole, že sa mu jeho študent o chvíľu neukáže v jasných kontúrach.

Lenže nič z toho sa naozaj nestalo. Tapír sedel nehybne ďalej. Docent v tom momente spadol z Mount Everestu do Mariánskej priekopy. Doslova sa zložil na zem a rozplakal sa.

Takto plakal a nariekal asi 35 minút, keď sa tapírčä zrazu pozrelo na hodinky, vstalo a pomaly sa začalo presúvať až ku katedre. Docent bol taký zúfalý, že si to ani nevšimol. Tapírčä pred katedrou zastalo, vytiahlo z vrecka pero a na prezenčke zapísalo seba i 35 spolužiakov, ktorí popíjali v krčme oproti škole a nenápadne, aby docenta nevyrušilo, odišlo za nimi.

2. October, 2010    



Milan Čupka
Autor je zakladateľom a editorom Amnezia.sk. Pôsobí ako reportér v denníku Pravda. Za svoje reportáže vyhral viacero novinárskych cien od Nadácie otvorenej spoločnosti, Slovenského syndikátu novinárov a Literárneho fondu. Spoluorganizuje tematické večierky Capo di tutti Party.