Tapírčä a kreslo

Tapir | the Κόσμος Edition | v4

Ilustrácia: Flickr/Lab604. Creative Commons licencia.

 

Tapír sedel v kresle uprostred tmavej miestnosti. Izba, v ktorej bol, nemala okná ani dvere. Okrem kresla, tapíra a tmy v nej nič iné nebolo. A tak tí traja začali hrať karty. Kreslo najskôr namietalo, lebo sa mu zdalo, že tapír na ňom sedí. Tma ako nestranná však rozhodla, že v kresle sedieť nemôže, lebo v tej tme žiadne kreslo nevidno. Tapíra bolo vidno lebo papal fosfor. Neumrel, lebo to vlastne nebol fosfor ale len fór. Ale obráťme kartu. Tapír dostal okrem srdcovej sedmičky a osmičky ešte pikové eso a dve zanedbateľné päťky. Ostatní tiež dostali karty, ale nevideli ich, lebo bola tma. Tme bolo ľúto, že celý život nič nevidí. Už ako malá snívala, že ju raz zapália. Chcela sa piecť, syčať ako vlhké drevo. Chcela vyhorieť do svetla. Ale v miestnosti bez okien a dvier, s čiernym kreslom a tapírom, ktorý nepapá fosfor, lebo je to len fór, jej to nebolo dopriate. A tak aj poker hrala dosť mizerne. Vtom sa však stalo niečo nečakané. Kreslo vykresalo iskierku nádeje a vzápätí začalo horieť. Posledné, čo videlo boli karty. Malo štyroch kráľov. Ale tí zbĺkli, takže nič nevyhralo. V hre teda ostali už len tapír a tma. No ale tma si konečne splnila detský sen a vyhorela do svetla a pravidlá hry vylučovali, aby hru dohral niekto iný, ako ju začal hrať. Tak sa na karty vykašlali. Práve v tej chvíli horiace kreslo prepálilo zhnité dosky pod sebou a prepadlo sa nevedno kam. Tma, ktorá sa začala topiť na svetlo vedno s tapírom nakukli do diery. Videli stále sa vzďaľujúce kreslo, ktoré sa prepadávalo oblakmi. Svetlo-mulat a tapír boli v miestnosti, ktorá letela vysoko nad oblakmi. Prúd slnečných lúčov, ktorý prechádzal cez dieru v podlahe pichal tme infúziu svetla. Tapírovi sa ihly nikdy nepáčili a tak nasledoval kreslo a skočil do diery. Ako tak letel, zamýšľal sa nad tým, ktoré karty vyhodí ako prvé. Nakoniec odhodil eso a dve zanedbateľné päťky. Nechal si dve srdcové karty. Každú držal v jednej ruke a začal nimi mávať. Karty sa ho chvíľu pýtali na krvnú skupinu, no keď neodpovedal, riskli to a zrástli sa s ním aj bez tejto informácie. Jeho nemotorné paprčky sa zmenili na krídla vyskladané zo stoviek kariet. Neboli na seba prilepené a tak odletovali ako keď kúzelníkovi nevyjde ich miešanie. Okolo tapíra doslova snežili karty. Nehľadiac na svoju hmotnosť padali rovnako rýchlo ako tapírčä. Tapír mával paprčkami a pomaly brzdil svoj pád. Tesne pred zemou sa zastavil, aby rozpoznal, kde sa nachádza. Vznášal sa nad opustenou plážou pri oceáne. Bol odliv a ustupujúca voda pomaly odkrývala jediný predmet na pláži. Ohorené čierne kreslo. Tapír pomaly pristál. Nožičky sa mu vnorili do chladivého piesku. Paprčky sa vrátili do normálu, objavili sa v nich dve karty. Tapírčä si sadlo do kresla a pozorovalo západ slnka. O chvíľu sa zotmelo a na pláži bola tma. ,,Ja mám srdcovú sedmičku a osmičku. Čo máte vy?“ spýtalo sa tapírčä tmy a kresla. Neodpovedali. Len sa spolu s tapírom potom ešte dlho, dlho smiali.

 

(V ďalšom pokračovaní sa dočítate čo robí tapír rád, keď je svetlo. Možno.)

3. August, 2009    



Milan Čupka
Autor je zakladateľom a editorom Amnezia.sk. Pôsobí ako reportér v denníku Pravda. Za svoje reportáže vyhral viacero novinárskych cien od Nadácie otvorenej spoločnosti, Slovenského syndikátu novinárov a Literárneho fondu. Spoluorganizuje tematické večierky Capo di tutti Party.