Reportáž z krematória: Prach si…

Foto: Flickr/michal. Creative Commons licencia.

Foto: Flickr/michal. Creative Commons licencia.

Miesto, o ktorom bude reč, určite neoplýva veselosťou a bujarou náladou. Na nedostatok návštevníkov sa však sťažovať nemôže. Denne sa tu stretávajú melancholickí ctitelia ticha a pokoja s ľuďmi, ktorí v týchto odľahlých končinách navždy zanechávajú svoje spriaznené duše. Veľmi zriedka, ale predsa sa nájdu aj takí, ktorých sem ženie zvedavosť, či už morbídna, alebo pochopiteľná, ľudská, súvisiaca s plánmi do budúcnosti. Tú našu vybičoval rozhlasový rozhovor s riaditeľom bratislavského krematória Miloslavom Hrádekom, ktorý pripustil, že sporadicky vo svojej firme organizuje čosi ako deň otvorených dverí. Rozhodli sme sa, že na jednom z nich by sme určite nemali chýbať.

 

Všetko máme na zázname

Vo vstupnej chodbe je príjemné teplo. Ani z rakvy za naším chrbtom, v ktorej práve priviezli nebožtíka, nesála mŕtvolný chlad či strach. Pokojne spočíva na vozíku a čaká na prevoz do chladničky. Vozík, vlastne len kovový rám so špeciálnymi bodcami, ktoré zabezpečujú, aby sa rakva nezošmykla, prechádza tzv. jednosmernou ulicou, z ktorej – ako hovorí vedúci krematória a zároveň náš sprievodca Michal Merva – niet návratu. Všade sú umiestnené kamery, ktoré snímajú stav tela po privezení, oblečenie, make-up a podobne. V prípade problémov môžu tieto zábery poslúžiť ako dôkazový materiál, že sa s nebožtíkom nedialo nič neprístojné. “Nejde nám iba o dôstojný obrad.” Zdôrazňuje náš sprievodca. “Chceme, aby sa so zosnulými zaobchádzalo kultúrne a pietne počas celého pobytu v našom zariadení. Zriadenci, ktorí prichádzajú do kontaktu s telami, sú čistí a upravení. Boli časy, keď na odbúranie psychických zábran dostávali alkohol. Dnes sa to netoleruje…” Napriek zastaveniu prísunu posilňujúceho moku nie sú s výkonnosťou a duševnou odolnosťou zamestnancov väčšie problémy. Doba zapracovania vraj trvá tri týždne až mesiac.

 

Studené privítanie

V krematóriu sú dve chladiace miestnosti, každá s rozmermi 5 krát 5 metrov. Vchádzame do tej, v ktorej sú uzavreté rakvy. Tunajší zosnulí majú po obrade a čakajú na spálenie. Na truhlách sú mašle a iné ozdoby. Voňajú novotou. Po rozlúčke sa telo nespáli hneď, ale putuje aj s rakvou do chladničky, kde sa zmestí 20 až 25 truhiel. V dvoch peciach francúzskej výroby každý deň s výnimkou nedele zhorí asi 12 tiel aj s rakvami. Tepelný a mechanický režim je riadený počítačom.

Prichádzame do tzv. hlavnej technológie. Rakva sa tu z vozíka premiestni na šikmý navážací stôl, odkiaľ je mechanickou rukou presunutá do rozhorúčeného šamotového tunela širokého a vysokého 85 cm a dlhého takmer tri metre s vnútornou teplotou 1000 stupňov Celzia. Na jedno spopolnenie sa spotrebuje okolo 45 kubíkov plynu. Za sklenou stenou môžu stáť pozostalí a sledovať, ako truhla navždy mizne v útrobách pece. Podľa pána Mervu sa to stane raz za pol roka. Väčšina pozostalých uvidí nebohého posledný krát na smútočnom obrade vo veľkej sále.

 

Húževnatá rakovina

Pri počítačovom paneli, ktorým sa riadi spaľovanie, je pomerne horúco. Tento dojem umocňuje krátky dotyk s vonkajšou stenou pece. Cez štrbinu sa dá sledovať, v akom štádiu sa kremácia nachádza. “Vidím už len chrbtovú a sánkové kosti, takže o chvíľu končíme.” Komentuje pán Merva a dodáva: “Za normálnych okolností horia pozostatky asi hodinu. Ak bol človek chorý na rakovinu a absolvoval chemické ožarovanie, kremácia sa predlžuje o 50 percent.” V pospaľovacej komore sa zlikvidujú aj najmenšie čiastočky. Z komína tak nejde dym, ale len horúci vzduch.

 

Ak budeš vzpurný, dám ťa do urny

Aj takto sa možno vyhrážala Irena Čubirková svojmu druhovi a neskôr obeti. Po spálení životného partnera neostal v peci výlučne jeho popol, ale aj časti kostí, ktoré odolali ohňu. Podobne je to aj v krematóriu. Vedúci Merva upresňuje, že ide najmä o kĺbové a bederné kosti. Po premiestnení zvyškov tela na chladiaci rošt sa špeciálnym magnetom povyberajú kovové čiastočky, najmä klince z rakvy, v ktorej nebožtík ležal. Kremácia môže “vyplaviť” na povrch aj voperované kovové predmety: ihly v nohách, či umelé kĺby, ktoré v ohni obhoria a zmenia štruktúru. Je známe, že kardiostimulátory by sa kvôli riziku explózie mali odstrániť ešte pred kremáciou. To isté platí pre predmety, ktoré sa nebožtíkovi na žiadosť pozostalých kladú do truhly. “Niekto si napríklad zaželá, aby bol spopolnený s fľašou slivovice. Pred spálením ju z rakvy odstránime, lebo v ohni by mohla spôsobiť katastrofu.” vysvetľuje pán Merva.

 

Jemný a jemnejší

Popol sa pred uskladnením do urny melie na granulky s veľkosťou 2-3 milimetre. Ak si však rodina želá rozptyl popola v prírode (na to je určená rozptylová lúčka), putuje do úpravovne, kde sa v elektrických bubnoch drví na veľmi jemné čiastočky, ktoré po daždi bez ťažkostí vsiaknu do zeme.

Ak si pozostalí svoju urnu doposiaľ nevyžiadali, čaká ich v sklade. Na regáloch sú zoradené schránky z húževnatého plastu, ktoré by pri normálnej agresivite prostredia mali vydržať až 250 rokov. Valcovitú urnu z umelej hmoty s trojlitrovým objemom si v súčasnosti môžete kúpiť za 335 Sk. Kaolínové, kameninové, plechové, hlinené či vzácne sa vyskytujúce drevené urny sú drahšie. Na štítku, ktorým je označená každá urna, je uvedené kremačné číslo, meno, posledná adresa, dátum narodenia, úmrtia a kremácie. Sú tu urny s popolom starcov i detí, narodených v tomto roku. Detská urnička je naozaj veľmi ľahká a bolestne pripomína, že človiečik nemal možnosť narásť a požiť si tu aspoň tak dlho, ako väčšina z nás.

Na premýšľanie nie je čas. Práve sa končí polhodinu trvajúci smútočný obrad vo veľkej sále. Nebožtíka sem privážajú výťahom. Zatiaľ stojíme v aranžérni a čakáme, kým sa sála vyprázdni. Aranžérky odstraňujú kvetinovú výzdobu z predchádzajúceho obradu a pripravujú novú. Raz použité kvety a vence putujú rovno do kontajnera.

 

Tady něco straší

Kráčame po mačacích čadičových hlavách ku klasickému kostolnému organu, kde nás už čaká Martin Homola. Spolu s ďalším organistom sa stará o hudobnú produkciu počas obradu. Hrá skladby podľa želania, ale púšťa aj CD-čká či platne s požadovanou hudbou. “Hrám toho naozaj veľa. Od náboženských piesní po pochod padlých revolucionárov.” Oboznamuje nás Martin s paradoxmi, sprevádzajúcimi jeho prácu. “Ľudia si niekedy žiadajú metal a raz istí pozostalí doniesli na CD-čku pieseň “Bu-bu-bu, tady něco straší”.”

Ústrednou postavou obradu je – pravda okrem zosnulého – obradník, ktorý rozlúčku moderuje. “Začínam nejakou vhodnou básňou.” popisuje priebeh obradu obradníčka Alena Katonová. “Nasleduje nekrológ, kde sa vhodným spôsobom vyzdvihnú zásluhy nebohého. V odobierkovej časti sa lúčim v mene zosnulého s rodinou, priateľmi, známymi a podobne. Počas záverečnej hudby rakva výťahom odíde dole, všetci povstanú a odoberú sa na terasu, kde kondolujú.”

 

Najrecitovanejší je Kostra

Práca obradníčky už nepredstavuje pre pani Alenu veľkú psychickú záťaž. Inak to bolo zo začiatku, keď sa pri pohreboch mladých ľudí aj rozplakala. “Viete, mám syna a príliš som si to pripúšťala. To sa v tejto práci nesmie. Človek sa musí odosobniť. Ani teraz však nemám rada pohreby mladých ľudí… Predtým som pracovala v zdravotníctve a myslím, že tam je to oveľa horšie. Tam človek videl trpieť a umierať ľudí a často im nemohol pomôcť. Tu sa už akosi nedá nič robiť.” Nakoniec ešte odpovedá na otázku, ktorých básnikov pri výbere smútočnej poézie uprednostňuje. Sú to Feldek a Kostra, čo chtiac-nechtiac vyvolá vlnu veselosti.

 

Pohľad do minulosti

Prvá kremačná spoločnosť na Slovensku začala fungovať niekedy okolo roku 1918, teda na sklonku prvej svetovej vojny. Tunajšie krematórium spolu s priľahlým urnovým hájom odštartovalo svoju prevádzku 24. januára 1969, a to aj napriek tomu, že Slováci neboli myšlienke spopolňovania telesných pozostatkov príliš naklonení. Zo 17 spaľovní, fungujúcich v rámci Česko-Slovenska, len tri pôsobili na území dnešnej SR: v Košiciach, Banskej Bystrici a Bratislave. Dodnes k nim pribudli malé podniky v Žiline a Nových Zámkoch. Architekt Ferdinand Milučký dostal svojho času za projekt budovy a urnového hája cenu Klementa Gottwalda. Podľa Michala Mervu areálu dodnes chýba akýsi leit motív či dominanta. Kríž, ktorý bol kedysi z ideologického hľadiska nepriechodný, nachádza svojich odporcov aj dnes, najmä medzi ateistami a príslušníkmi iných cirkevných spoločenstiev.

V urnovom háji s rozlohou 15 hektárov je okolo 12000 hrobových miest.

4. February, 2004    



Michal Herceg
Autor pôsobí v Slovenskom rozhlase.