Ivica nemá opicu a nie je to žena

Foto: Flickr/Andrij Bulba. Creative Commons licencia.

Foto: Flickr/Andrij Bulba. Creative Commons licencia.

 

“Prosím vás, prišla som po syna. O ôsmej na vrátnici. Tak mi povedali…” “Meno: dĺžka trestu: vek…” Prvý, ustráchaný a neistý hlas patril staršej žene, ktorá si na Zelený štvrtok na minútu presne prišla k bráne leopoldovskej väznice vyzdvihnúť svojho potomka. Za druhým, strohým, autoritatívnym prejavom sa zase skrýval príslušník. Všetci sú tu príslušníci. Neradi vraj počujú, keď ich nazývame dozorcami či vrátnikmi. Naopak, radi nechajú ľudí čakať. Dochvíľnu ženu, od skorého rána túžobne vyzerajúcu synátora, posielajú do akéhosi domčeka. Je to čakáreň pre návštevy v areáli ústavu.

Zakrátko sa tam ocitnem aj ja, hoci za múrmi nemám nikoho blízkeho. Som tu preto, aby som sa pozrel do najväčšej knižnice pod justičnou správou na Slovensku, v ktorej je uložených vyše 12000 titulov. O chvíľu má prísť kultúrny a osvetový pracovník major Jozef Ivica, ktorého som donedávna pokladal za ženu. V telefóne mi totiž povedali, že sa pri bráne treba pýtať na Ivicu. Po vyslovení dvoch kľúčových slov “Ivica a knižnica” sa príslušníci najprv chvíľu radili, pričom jeden z nich žartom prehodil, že “Ivica má opicu.” Po polhodine sa pán Jozef (tak ho odteraz budem volať) skutočne objavil – samozrejme, bez opice.

 

Knihovník je na priepustke

Detektor kovov, elektronický vrátnik, dvere na magnetickú kartu, ďalšia brána vedúca do vnútorného nádvoria a napokon stiesnená knižničná miestnosť so železným stolom a lístkovým katalógom, kde odsúdení vypisujú žiadosti o knihy a podávajú ich knihovníkovi. Ďalej sa väzni nedostanú. Potulovanie sa medzi regálmi je vylúčené. Výnimkou je samozrejme knihovník, ktorý je teraz na dovolenke za vynikajúcu pracovnú morálku. Má veľké šťastie, lebo ani na sviatky z tisícky väzňov nepustia domov viac ako troch-štyroch. “Áno, sme s ním veľmi spokojní. Na slobode bol policajtom. A už sa toľko nevypytujte.”

 

Frčia rozprávky a Steelová

Rozlietaní ľudia dnešných dní sa často tešia na dôchodok, keď si vraj prečítajú všetky knihy, ktoré za života nahromadili. Leopoldovskí odsúdení a obvinení si asi nič podobné dopredu neplánovali. Pobyt v ústave na výkon trestu ich však paradoxne izoloval od každodenných starostí, a tak majú oveľa viac času na literatúru. Čo títo ľudia najradšej čítajú? “žiadaná je najmä právnická literatúra,” hovorí pán Jozef. Trestné zákony a trestné poriadky sú neustále v obehu kvôli odsúdeným, ktorí si podávajú žiadosti o podmienečné prepustenie, píšu odvolania či sťažnosti.

Druhú veľkú skupinu čitateľov predstavujú “školáci”, ktorí v ústave navštevujú trojročné učilište, odbor elektromechanik pre stroje a zariadenia. Tí siahajú predovšetkým po učebniciach. Zaujímavé a na prvý pohľad nepochopiteľné je, že väzni sa často orientujú na rozprávkové knižky. “Rozprávky sú obzvlášť vhodné pre ľudí so slabším zrakom,” vysvetľuje pán Jozef a zdôrazňuje: “Nejde tu len o veľkosť písma. Väzni jednoducho túžia po príbehoch s dobrým koncom. Možno aj preto, lebo ich vlastné životné histórie nebývajú vždy veľmi šťastné.”

 

Satanáš a choroby obličiek

O rozmanitosti výberu, ako aj čitateľského vkusu sme sa presvedčili nad ústavnou evidenčnou knihou, do ktorej sa zaznamenávajú všetky výpožičky. Medzi čerstvo vrátenými dielami sú napr. Vzory právnych podaní, Fúga na ľúbostnú tému, Krstný otec, Dva metre pod zemou, Naše vtáky, Duchovné cvičenia, Joga, Satanáš, Angličtina pre samoukov, Encyklopédia Slovenska, Spisy X, Len vietor vie odpoveď, Mŕtva zóna, Poklad v striebornom jazere, Choroby obličiek, Babylon I. a II., Jedenáste prikázanie, Mňa súdila noc, Škola šachovej hry, Ateistický slovník, Veľké kriminálne prípady.

Na otázku, či odsúdení pri čítaní detektívok držia palce skôr vyšetrovateľovi alebo naopak, páchateľovi, sa pán Jozef iba pousmeje : “Za tých 17 rokov, čo tu robím, som zažil všelijakých čitateľov. Jedni, najčastejšie recidivisti, sa špecializovali na detektívky a väčšinou držali palce svojim podobne postihnutým knižným kolegom. Sú tu ale aj takí, ktorých sem priviedla nerozvážnosť. Ak si taký človek číta kriminálny román, väčšinou stojí na tej “správnej” strane. Aspoň tak sa mi zdá podľa toho, čo hovoria pri výmene kníh.” Tá sa deje vždy vo štvrtok, keď sa prestriedajú jednotlivé nápravno-výchovné skupiny. K stretnutiu dlhoročných obyvateľov ústavu s ich šťastnejšími kolegami, odsúdenými na nižšie tresty, teda na knižničnej pôde nedochádza.

 

Ostrov stroskotaných čitateľov?

V čase zdražovania knižnej produkcie a postupného odpútavania sa ľudí od literatúry čítanie v Leopoldove prekvitá a namiesto ostrova stroskotaných čitateľov je tu dobre fungujúca knižnica, ktorú pravidelne navštevuje asi štvrtina odsúdených. Pán Jozef k tomu dodáva: “Každú chvíľu nám príde zásielka kníh z rušených podnikových či školských knižníc. Naši odsúdení, združení v knižnej rade, sa starajú o evidenciu nových prírastkov a opravu poškodených titulov. Pravidelne vydávame ponukový mesačník, ktorý propaguje väzenské knižné novinky. Niektorí už majú aj druhý alebo tretí preukaz, lebo na jeden sa im všetky výpožičky nezmestili. Skrátka, u nás je opačná situácia ako vonku. Čitateľov nám pribúda a čítajú čoraz viac.” O novú knižničnú “dušu” nemá záujem. Preukaz mi napriek prosbám nevystavil. “Nie je to dovolené. Nebojte sa, možno sa raz dočkáte…” Dodáva tajomne a zatvára dvere najväčšej väzenskej knižnice na Slovensku.

27. May, 2004    



Michal Herceg
Autor pôsobí v Slovenskom rozhlase.