Ющенко так!

Foto: Lukáš Milan

Foto: Lukáš Milan

 

Ukrajina prežila pod komunistickou nadvládou mnoho desaťročí a ani rozpad bývalého Sovietskeho zväzu ju z totalitného režimu celkom nevytrhol. Ukrajinci zažili svoju revolúciu až na prelome minulého a tohto roku. Farba pomarančov obletela svet, zatiaľ čo priotrávený pokrokový oligarcha Viktor Juščenko zdolával na východ orientovaného Alexandra Janukovyča. Ukrajina sa po desaťročiach vyznávania červených súkien zahalila do oranžovej radosti. O zmenu sa najviac usilovali obyvatelia západnej a strednej časti tejto rozľahlej krajiny a práve preto sme si za cieľ našej cesty vybrali tri mestá tejto oblasti. Chceli sme na vlastné oči vidieť realitu prichádzajúcej ukrajinskej demokracie…

 

Chmelnickij: Nesmejte sa pred úradom

„Toto je hlavné námestie v Chmelnickom, tamtá vysoká budova je sídlo miestnej samosprávy. Počas revolúcie tu stálo niekoľko desiatok tisíc ľudí, ja medzi nimi. Spievali sme, počúvali prejavy. Všetci sme verili, že sa to podarí a tak sa aj stalo.“

Kristina Karaguyar, 22-ročná slečna, ktorá nás sprevádzala na našom výlete po Ukrajine, patrí medzi veľkých priaznivcov novozvoleného prezidenta Alexandra Juščenka. Napokon, v oblastiach, ktoré sme za jeden týždeň stihli prejsť, je ľudí s iným názorom pramálo. Opis námestia sme si vypočuli počas nočnej cesty taxíkom zo železničnej stanice do hotela. Kým taxík (na Ukrajine veľmi lacný) je pre našinca ideálnym spôsobom mestskej dopravy, medzi mestami je najlepšie použiť vlak. Do Chmelnického sme cestovali z hraničného mestečka Čop, ktoré bolo niekdajšou vstupnou bránou do Sovietskeho zväzu. Stará staničná budova vo veľkosti leteckého hangáru spolu s rozpadajúcou sa colnicou sú vhodným úvodným pohľadom pre idealistických návštevníkov Ukrajiny. Na obrovských mozaikách socialistický realizmus – pod ním dochované zvyšky socialistickej reality… Dvadsať okienok na predaj lístkov, z toho dve funkčné, obrovský priestor stanice bez jedinej lavičky, šmelinári, znudení taxikári ponúkajúci sa ako ľahké dievčatá a množstvo policajtov, colníkov a nič nerobiacich úradníkov. Takto sa začína cesta na východ, cesta do krajiny s novým veľkým snom.

„Vybrala som pre vás tento hotel. Nie je príliš drahý a vyzerá celkom dobre,“ potešila nás Kristina, keď sme sa pomaly presúvali ku krásne zrekonštruovanému hotelíku v „staroanglickom“ tehlovom štýle. Prvé kroky do vnútra tejto skvelej stavby nám nielen zobrali ilúzie o pokojnej noci, ale aj v plnej kráse predviedli jednu zo základných charakteristík krajiny našich východných susedov. V izbe sa teplota nevyšplhala nad desať stupňov Celzia, kúpeľňa sa pod nánosom plesne a vodného kameňa pomaly rozpadávala, vybavenie pripomínalo zábery z filmu o živote medzi vojnami. Kombinácia krásnej fasády a zúfalého obsahu nás napokon sprevádzala počas celého týždňa, v menších či väčších dávkach.

Hlavné námestie v Chmelnickom na dennom svetle druhého dňa ničím nepripomínalo miesto nedávnej revolúcie. Ľudia v neodmysliteľných baraniciach smutne prechádzali popred dominantnú administratívnu budovu nehľadiac naľavo ani napravo. Každý mal svoju cestu, pohľady ostatných nikto zachytávať nechcel. Aj tak sa však oči týchto chladne vyzerajúcich raz pozreli naším smerom. „Správajte sa slušne,“ zahriakla nás Kristina, keď sme svoju debatu v jednej chvíli prerušili hlasným smiechom. „Ste predsa pri budove vlády. Tu sa nemôžete takto smiať,“ pridala šokujúce vysvetlenie, ktoré potvrdzovali nepekné pohľady okoloidúcich. Na moment sme ostali ako primrznutí. Na tomto mieste, v týchto mysliach, sa rodila ukrajinská revolúcia slobody

 

Kamenec Podolskij: EÚ v roku 2007

Oranžové veci patria teraz do ukrajinského sveta ako kedysi patrili sovietske zástavy do okien na prvého mája. „Juščenko tak!“, v preklade Sme za Juščenka!, či Juščenko áno!. V dopravných prostriedkoch, na kabátoch ľudí, v bytoch. Myšlienka zmeny, ktorá opantala spoločnosť túžiacu po niečom lepšom. Skutočne opantala. Ťažkosti spojené s liberalizáciou ekonomiky, prudkým príchodom západnej kultúry do krajiny, kde je dodnes voda z vodovodov zadarmo, nevníma v týchto dňoch takmer nikto.

„Prečo vravíte, že raz budeme na Juščenka nadávať? On nám priniesol slobodu. Nikto naňho nadávať nebude. Vy tomu nemôžete rozumieť, vy ste nemali revolúciu,“osopila sa na nás Kristina, keď sme jej poskytli naše skúsenosti z ťažkého prechodu ku skutočnému kapitalizmu, zatiaľ čo sa v kuchyni jej rodičov varil boršč.

Kým sme sa totiž presunuli do Kyjeva, čakala nás ešte jednodňová zastávka v historickom meste Kamenec Podolskij, Kristininom rodisku, ktoré patrí medzi odpadlíkov komunistického režimu. Jedného dávneho dňa sa totiž funkcionári rozhodli presunúť „ústredie“ z kultúrneho i prirodzeného centra oblasti do prakticky neexistujúceho mesta Chmelnickii. To vybudovali vlastne nanovo, zatiaľ čo Kamenec nechali chátrať až do dnešnej podoby. A tak sa na meste príliš neprejavila „zveľaďujúca“ inovatívna ruka socializmu. Prežila tu krásna stredoveká pevnosť, prežili najrôznejšie kostoly. Od jednoduchých románskych rotúnd až po chrám toľkokrát prestavovaný, až sa ocitol v troch rôznych slohoch, navyše s nepochopiteľným moslimským minaretom. Tieto miesta nezasahuje nič. Rieka okolo nich vytvorila ostrov a svet je mimo nich. Nehovorí sa tam o Juščenkovi, ani o Janukovyčovi. Namiesto oranžových šatiek sa na každom rohu predbiehajú starožitníctva s až komicky pôsobiacou ponukou starých harabúrd i veľmi cenných šperkov. V Kamenci sa čas hýbe veľmi pomaly.

„Do Európskej únie chceme vstúpiť v roku 2007,“ prekvapil nás jeden z jeho obyvateľov Vladimir Krisčuk, majiteľ stavebnej firmy. Svoje slová myslel tak vážne, že som sa až hanbil za veľavravný úsmev, ktorým som mu odpovedal.

 

Kyjev: Päťročný pamätník a mäso na zemi

Paneláky v hlavnom meste Ukrajiny sú na prvý pohľad ohromujúce. Šestnásťposchodové budovy svojou mohutnosťou pripomínajú akési mierumilovné pevnosti a ich takmer náhodné usporiadanie do sídliska pôsobí zaujímavým dojmom, ktorý končí pri vstupe do ktoréhokoľvek vchodu. Staré kamenné schodiská, zdemolované výťahy, doškrabané bytové dvere a zvláštny zápach. „Prečo fotíte tie rozbité veci? Veď pôjdeme na námestie a do múzea, načo zbierate takéto zábery? Ľudia u vás si o nás nemôžu myslieť nič zlé!“ okríkla nás znovu Kristina, keď sme sa našim fotoobjektívom pokúšali zachytiť aspoň to najzaujímavejšie, čo kyjevské predmestie ponúkalo.

A skutočne, šli sme aj na námestie, a aj do múzea, ktoré bolo vlastne súčasťou pravoslávneho opátstva. Práve múzeum miniatúr nás utvrdilo v paradoxnom tvrdení, že Ukrajina stále nesie prvky krajiny neobmedzených možností. V štáte, kde dokážu vopchať kovovú ružu dovnútra jedného vlasu, či obuť blche zlaté podkovy, na druhej strane nedokážu na zrekonštruovanej vlakovej stanici za milióny dolárov predať lístok na vlak viac ako 24 hodín vopred. Ale naspäť do centra Kyjeva… Opátstvo – to boli najmä zlaté strechy kupol rozľahlého kostola, drahá výzdoba každej súčasti a za múrikom smerom k zamrznutej rieke Dneper výhľad na Kyjev. Továrne a paneláky kam sa až dalo dovidieť.

„Počas revolúcie spávali ľudia na Majdane v stanoch, napriek veľkej zime, aby bolo jasné, že sa nikdy nevzdáme,“ začala Kristina opis hlavného dejiska celej revolúcie, kyjevského námestia Majdan, ktoré dnes zdobia desiatky stánkov s predmetmi víťaznej oranžovej farby. Od pier, cez tričká, svetre, pulóvre, pletené čiapky, šiltovky, šatky, CD-čka, obrázky, pohľadnice, až po tanieriky, poháre, šálky… Juščenko a jeho farba boli všade. Napokon nás hľadanie najvhodnejších suvenírov takmer celkom odradili od hlavnej ulice, Kreščatiku, ktorá svojou rozlohou i vzhľadom na prvý pohľad pripomína pražské Václavské námestie. Dali sme sa teda do fotenia vari najvýraznejšej dominanty, vysokánskeho morového stĺpu. „Tento monument bol postavený pred piatimi rokmi. Nebolo tu nič, takto je to krajšie,“ zastavila Kristina prsty na spúšťach. Možno by nastala aj chvíľa začudovaného ticha, to by však na každej lampe nemohol byť umiestnený reproduktor s  nahlas pusteným prehľadom súčasných ukrajinských hitoviek. Keď máte radšej klasiku, máte jednoducho smolu…

Pred sebou sme mali posledný večer v novooslobodenej krajine, a tak sme zvolili odchod za zábavou. Tentoraz bez našej sprievodkyne. Nájsť podnik, či krčmu na predmestí ukrajinského mesta, hoci hlavného, však nie je vôbec jednoduché. Alkohol sa predáva v stánkoch a pije sa vonku bez ohľadu na mráz, ktorý bol v ten večer obzvlášť krutý. Ako sme spoznávali miestne pomery, postupne nás prestali prekvapovať skupinky osemnásťročných dievčat, ktoré sa na uliciach so smiechom delili o svoje otvorené pivové fľašky so všadeprítomným vtieravým Mrázikom.

Večer sa natiahol a dostať sa domov nebolo ako. V menej než dvadsiatich stupňoch pod nulou sme zúfalo kráčali popri ceste, keď zrazu zastavil pri obrubníku starý špinavý autobus, do ktorého nastupovali dvaja muži. Očividne nie mestská doprava. Za pokus to však stálo – naskočili sme i my a bez akýchkoľvek vedomostí o smere a účele jazdy sme sa nechali unášať v neznesiteľnom zápachu nafty. Napokon sme sa doviezli k metru. Autobus prevážajúci ľudí za pár drobných v skorých ranných hodinách do práce nás nestál ani kopejku. Bola to šoférova láskavosť a náš obrázok Kyjevčana sa začal postupne kompletizovať. I keď, predsa len ostalo ešte čosi, čo nás prekvapilo…

Keď sme sa ráno vybrali na posledné nákupy na miestny trh, pred našim panelákom pribudlo niekoľko čulo obchodujúcich žien. Každá mala pred sebou pár kartónových krabíc a na nich veľké kusy surového mäsa. Pozemný predaj mrazeného bravčového. Ostávalo len predstaviť si, ako tieto pani lemujú cestu svojej krajiny na západ. S dobrým srdcom a naivnou predstavou o slobode ponúkajú to najlepšie, čo majú. Vo viere, že ruka človeka, ktorý im priniesol slobodu, nemôže ukazovať zlým smerom a že ich bezpečne prevedie až k blahobytu. Bezvýhradnému a jasnému.

2. March, 2005    



Juraj Kušnír
Autor je riaditeľom spoločnosti Alaska Travel a športovým publicistom.