O rôznych druhoch tuposti

Pri triedení tisícov fotografických záberov nasnímaných počas leta som sa zameral na výrazy tváre ľudí a vyskúmal som, že bezkonkurenčne najotupenejší výraz majú pohoniči ťažných zvierat.

Určite ste aj vy na svojich potulkách natrafili na sezónnych podnikateľov, ktorí za nekresťanský peniaz ponúkajú krátku jazdu na poníkovi, koníkovi, somárikovi alebo inom štvornohom zvierati. A určite ste sa ani vy neubránili drankaniu hyperaktívneho potomka či nebodaj životného druha, ktorému k absolútnemu šťastiu chýba už len jazda na zúboženom zvierati.

Človek potom uteká s kamerou, aby nasnímal odvážne pokusy novopečeného jazdeckého kaskadéra. Málokto si pritom všimne tajomných ľudí vodiacich zviera za ohlávku hore dolu po presne vytýčenej trase.

Na prvý pohľad vás títo ľudia upútajú stoickým pokojom. Hľadia kamsi do neznáma a jediný krátky pohľad vám venujú iba vo chvíli, keď vám natiahnutím ruky naznačia, že je čas zaplatiť za krátky adrenalínový zážitok.

Po dôkladnejšej analýze však zistíte, že vlastne nie sú stoicky pokojní, ale akosi animálne otupení. Akoby na nich počas monotónnych jázd hore – dolu po prašnej cestičke zo zvereného zvieraťa preskočil istý druh odovzdanosti a stotožnenia sa s neblahým osudom. Ba čo viac – po mnohých týždňoch sa sezónni pohoniči zvierat začínajú na svojho štvornohého druha aj fyzicky podobať!

Na požiadanie vám to viem dokladovať na prípade zriadenca istého moravského zooparku, ktorý v lete vodí po vyznačenej trase uslintanú ťavu, ako aj na prípade zamestnanca nemenovaného gréckeho penziónu, ktorý vozí turistov na tmavohnedom somárikovi kamenistým chodníkom k pobrežiu a späť.

Ešte šťastie, že v našich zemepisných šírkach sú ťažné zvieratá skôr raritou a my sa presúvame z miesta na miesto koníkmi ukrytými pod kapotami našich štvorkolesových miláčikov.

Hoci aj tu možno nájsť istú paralelu. Sused, ktorému včera nešikovne cúvajúca vodička pokrčila ľavý predný blatník a rozbila ľavé predné svetlo chodí po záhrade s viditeľne pokrivenou tvárou a zlostne privretým ľavým okom.

24. November, 2011    



Lukáš Luk
Autor je profesionálny pútnik po zaujímavých miestach a amatérsky prírodovedec renesančného typu. Do reálneho sveta sa chodí iba najesť a vyspať. Publikoval vo viacerých literárnych časopisoch, ukážky z jeho tvorby odvysielal Slovenský rozhlas. Je autorom kníh Príbehy Považského Sokolca a Záhada Považského Bula. Za obe bol nominovaný medzi finalistov prestížnej súťaže Anasoft Litera.