Srdce Lisabonu. Dušu oceánu

Foto: Milan Čupka.

Foto: Milan Čupka.

Noc v Lisabone po letnom daždi. Dlaždice na podlahe útlej uličky sa jagocú, aby potešili svetlo nočných lámp. Posledný lesk veľkomesta, ktorý ešte nestihla zmyť skorá ranná hodina. Srdce polmiliónovej metropoly na západnej hranici Európy má o tretej ráno rovnako ospalý pulz ako slovenská dedinka Osadné na jej východnom cípe.

le už o niekoľko hodín je všetko inak. Keď sa v apartmáne na treťom poschodí nad ulicou Săo Nicolau rozostrú závesy, izbu presekáva slnečný lúč. A keď sa otvorí okno, ulica posiela dnu vzdušný bozk. Páchne rybacinou, no nebridí sa.

Dolu, na dlaždiciach v úzkej uličke, medzitým doslova ako huby po daždi vyrástli slnečníky. Pod nimi sa pred poludňajším slnkom ukrývajú obedujúci turisti a kávičkujúci domáci.

Duch sa vozí len vo výťahu

Baixa, centrum Lisabonu, tvoria rovnobežné ulice. Ustáť majú aj silné zemetrasenie. Vznikli totiž na ruinách, ktoré v srdci portugalskej metropoly ostali po veľkom zemetrasení z roku 1755. Desiatom najsilnejšom v známej histórii ľudstva. Preto, keď bolo nové centrum hotové, jeho pevnosť testovali vojaci, ktorí pochodovaním rozochveli zem.

Baixa nepadla a odoláva dodnes. Akurát vojakov vystriedali turisti.

Ulicami však nepochodujú. Aj preto, že to turisti nemajú vo zvyku. Ale určite aj z toho dôvodu, že im do cesty stále skáču miestni konferencieri.

Jedni uvádzajú gastronomické čísla. Cudzincom chcú naplniť bruchá a vyprázdniť vrecká. Druhí sú rovnako čierni ako slnečné okuliare, ktoré „lacno“ núkajú každému, kto práve žiadne nemá na očiach. Ak uhádnete, odkiaľ pochádzajú, možno i zjednáte. Všetci sú zo Senegalu.

Vlastne mnoho atrakcií v Baixa pôsobí, akoby ich naklonovali. Každá prvá reštaurácia láka na tradičné portugalské jedlá, druhá na taliansku kuchyňu a ďalšia na dary mora. A tak stále dookola. Na vydláždených uliciach rua Augusta a rua dos Correeiros, ktoré sú bez ruchu automobilov, sa doslova kľučkuje medzi stolmi.

Ľudia jedia a fotia. Napĺňajú telá a kradnú duše. Nečudo, že týmto uličkám duch chýba.

Ak tu voľakedy duch miesta aj žil, dnes už chodí len na návštevu. Postrašiť turistov, ktorí sa dajú zviezť výťahom Elevador de Santa Justa.

Dielo žiaka slávneho Gustava Eiffela stojí priamo uprostred ulice a z jeho vrcholovej stanice je centrum Lisabonu ako na dlani. Alebo ako na satelitnej mape od Googlu. Mravenisko ľudí je na niekoľko roztopašných okamihov príjemne vzdialené a človek začína tušiť, že za duchom mesta treba ísť niekam hore.

V duši mapu netreba

Správnu cestu ukážu napríklad električky. Nie smutné ranné, tie nech ostanú v strednej Európe. Lisabonské sú rovnako veselé ako farby, ktorými sú natreté. Červené, žlté… a plné (turistov). Nielen v špičke, ale počas celého dňa. Tie, ktoré smerujú na východ a do kopca, naháňajú duchov. Štvrť Alfama, ktorá sa tu rozprestiera, ich má požehnane. Možno aj preto, že je to jediná časť mesta, ktorú nezničilo veľké zemetrasenie.

Alfama bývala stredoveká arabská osada. Aj jej najstaršia budova, Lisabonská katedrála z roku 1150, bola postavená na mieste starobylej mešity.

Ak je Baixa srdcom Lisabonu, potom Alfama je jeho dušou. A veľmi citlivou. Počas blúdenia jej spletitými uličkami sa dá dostať na miesta, kde na turistu pozerajú prinajmenšom prekvapene. Alfama je štvrť bez hraníc, miesto, kde vedľa seba stoja krásne a ošarpané domy, turisti a až neeurópsky pôsobiaci domáci.

Tam, kde pomaly začína opadávať omietka z fasád domčekov, tam kdesi sa odlupuje aj turistická škrupina Lisabonu. Alfama je bludisko uličiek, ktorému sa treba oddať. Bez mapy, bez cieľa.

Len tak obdivovať vzory na farebných dlaždiciach, z ktorých sú vyskladané fasády mnohých budov. Natrafiť na ruiny rímskeho divadla, výhľady na mesto, či len o vlások sa vyhnúť električke, ktorá letí uličkou akoby ušitou presne na jej šírku.

A potom tie reštaurácie. Do úzkych uličiek neraz nenapracú viac ako dva stoly. Okrem hostí stihnú majitelia obslúžiť aj svoje detváky. Stoja na prahu svojho podniku a pozdravujú susedov. Občas si odbehnú na horné poschodie. Domov. Oni nepotrebujú ceduľku, ktorá láka na portugalskú kuchyňu. Keď donesú jemne šumivé portugalské vinho verde, uistia sa, že chutí. Najlepšie asi pod unaveným podvečerným slnkom.

Flirt s múzou moreplavcov

Ešte neskôr, keď je už slnko na konci s dychom, hodí sa do vody. Do majestátneho oceánu.

Keď si Lisabončania všimli, ako sa slnko po dobrom kúpeli ráno vždy vráti v plnej sile, začali robiť to isté. Dôchodcovia ráno zaplnia autobus číslo 153. Necestujú za nákupmi, ale na Costa de Caparica, pieskovú pláž južne od Lisabonu. Okúpu sa a nakúpiť si idú po obede. S úsmevom, ako veľká časť Lisabončanov.

Úsmev je infekčný, a to najmä v epicentre tohto vírusu. Nachádza sa pred obrovitým námestím Praca do Comercio. Vedľa prístavu sú schody, ktoré voda z oceánu každý deň poláska a opustí. Príliv a odliv sa tu strieda s nejužanskou presnosťou. A neskutočne dráždi.

Hoci Lisabon leží v zátoke a z centra nie je priamy výhľad na otvorený oceán, predsa sa na tomto mieste hromadí iracionálna čarovná energia.

Každý si tu môže zaflirtovať s vodnou múzou, ktorá vari inšpirovala aj slávnych portugalských moreplavcov ako Vasco de Gama či Fernao Magalhaes. Oceán klopaním na brehy najzápadnejšieho hlavného mesta Európy akoby stále odpočítaval. Človek si zrazu uvedomuje svoju konečnosť a to mu dáva silu, aby za smiešne krátky život niečo dokázal. Má chuť objavovať, ochutnávať, spoznávať…

A nemusí ani oboplávať svet. Stačí, že má silu a chuť žiť. Pre turistov zo skeptickej kontinentálnej Európy je to naozaj nákazlivý a povznášajúci pocit. Ocitnúť sa na chvíľu medzi ľuďmi, ktorí žijú, nielen prežívajú. Chrbtom k Európe, čelom k oceánu.

 

Článok bol uverejnený v prílohe Kumšt denníku Pravda 20. septembra 2009.

20. September, 2009    


Milan Čupka
Autor je zakladateľom a editorom Amnezia.sk. Pôsobí ako reportér v denníku Pravda. Za svoje reportáže vyhral viacero novinárskych cien od Nadácie otvorenej spoločnosti, Slovenského syndikátu novinárov a Literárneho fondu. Spoluorganizuje tematické večierky Capo di tutti Party.

 

Prečítajte si aj:

Komentujte