102 kilometrov s 802 migrantmi

Pri maďarskej dedine Beremend zapadá slnko. Jeho lúče efektne prerezávajú okná legendárnych kĺbových autobusov Ikarus 280. Pre fanúšika veteránov nádherný pohľad. Pre utečencov, ktorých už päť hodín kontroluje hraničná polícia, vlastne tiež. Po týždňoch či mesiacoch sa konečne dostali za schengenskú hranicu a tieto modré stroje ich odvezú k vysnívanej budúcnosti. Autobusov je vyše dvadsať, každý pojme čosi pod štyridsať pasažierov. Koľko môže byť teda utečencov? 800? Povedzme, že 802.

Damask je údajne najdlhšie neprestajne osídlené mesto na svete. Ľudia pri brehu rieky Barada na upätí pohoria Antilibanon žijú už viac ako osem tisícročí. V posledných rokoch akoby chceli tradíciu siahajúcu 6¤300 rokov pred narodenie Krista prerušiť. Vyľudňuje sa Sýria, vyprázdňuje sa Damask.

Medzi tými, čo odišli, je aj stavebný inžinier Hisham Bukhari. Blízkemu východu dal posledné zbohom, keď pred týždňom v tureckom meste Izmire prevádzačovi vsunul do dlane päťtisíc amerických dolárov. Následne musel na brehu vyhodiť všetko okrem jednej “príručnej” batožiny a jednej fľaše vody. Potom mohol spolu s manželkou, s dcérou a so synovcom nastúpiť do člna, kde sa tiesnilo asi štyridsať ľudí.

Po takmer šesťdesiatich rokoch života sa majetok pána Bukhariho zúžil na jednu tašku, v ktorej mal okrem zostatku úspor na cestu do Európy ešte kúsok jedla a náhradné teplé oblečenie. Veď sa smerom na sever vybral na sklonku leta. A čo fotka domu, šperk od rodičov, pamiatka na Damask? Pýtali sme sa ho na území nikoho medzi Srbskom a Chorvátskom. Vtedy z tašky vytiahol pas. “Toto jediné ma spája so Sýriou. Ale keď sa naša cesta po Európe skončí a usadíme sa, spálim ho.”

Územie nikoho

V sobotu 19. septembra sa skupina nadšencov vo Varšave rozhodne, že medzi kamarátmi vyzbiera hmotnú pomoc pre utečencov putujúcich Balkánom. Už v pondelok majú naplnenú veľkú dodávku. Cez celoeurópsku partiu dobrovoľníkov sa na sociálnych sieťach v pondelok večer Poliaci dozvedajú, že pomoc momentálne najviac potrebujú pri srbskom hraničnom meste Šid.

Chorváti nezvládajú prijímať ďalších utečencov a znenazdajky zatvorili hraničný prechod do Tovarniku. Asi päťtisíc utečencov musí preto nocovať na dvesto metrov dlhej dvojprúdovej ceste na území nikoho medzi srbskými a chorvátskymi hraničnými strážnicami, obohnaní zvodidlami a vyschnutou kukuricou. V utorok 22. septembra skoro ráno teda Poliaci vyrážajú na 1 200 kilometrov dlhú púť. Ešte na obed si overujú, či je situácia rovnaká.

Českí dobrovoľníci, ktorí sú priamo na mieste, po telefóne naliehajú. Áno, príďte, tisíce ľudí tu v noci spali len tak na ceste, bola zima, iba deväť stupňov Celzia, doniesli sme im síce nejaké teplé jedlo, vodu, deky, spacie vaky, ale aj tak je to stále úplná katastrofa.

Podvečer prichádzame do Šidu zarovno s Poliakmi a začudovane spolu sledujeme ospalý hraničný priechod. “Migranti? Neviem o žiadnych migrantoch,” hovorí srbský policajt, hoci v diaľke pri chorvátskych závorách sa črtá skupina niekoľkých stoviek ľudí. “A čo hentí?” Len mykne plecami, no pustí nás pozrieť sa.

Ako sa ukáže čoskoro, chorvátska polícia dala krátko popoludní príkaz, aby migrantov postupne vpúšťali smerom na záchytný tábor Opatovac, ktorý je vzdialený štrnásť kilometrov. Českí dobrovoľníci nám hovoria, že utečenci sa najskôr na asi trojhodinový trek vydali peši, takže všetky dobrovoľnícke autá začali namiesto zásobovania riešiť odvoz starých ľudí a detí. Až neskôr Chorváti poslali k hraničnému priechodu autobusy.

Teraz je už po zotmení a posledných pár stoviek ľudí čaká, kým sa po nich z tábora vrátia posledné autobusy. Na mieste je relatívne ticho. Utečenci sedia na dekách, na svojich batohoch, rodiny sa k sebe túlia, mladí muži opretí o zvodidlá zavše vytiahnu mobily a niečo do nich ťukajú. Z Afganistanu putujú aj dva mesiace, z Iraku a Sýrie niekoľko týždňov. Niektorí sa už skúšali dostať do Maďarska, no po zatvorení hraníc prešli južnejšie do Šidu a skúsia to cez Chorvátsko.

Patrí k nim aj Abdulla Mohammad Ismail. Štyridsaťtriročný Kurd zo severosýrskeho mesta Kámišlí. Najnebezpečnejšiu časť púte zažil už doma, keď sa naprieč rozvrátenou Sýriou vydal na západ do Libanonu. Tam si z úspor kúpil letenku do Turecka, svoje posledné peniaze nechal u prevádzača. Po plavbe do Grécka išiel klasickou cestou – Macedónsko, Srbsko, zažil aj nepokoje pri maďarskej Röszke.

Strhaná tvár, bunda a pod ňou hrubé tričko. On však upriamuje našu pozornosť na roztrhané nohavice, pod ktorými má výraznú tržnú ranu. “Krajčír a s roztrhanými nohavicami,” nestráca ani v ťažkej situácii zmysel pre humor. Po tom, čo ho zastavil maďarský ostnatý drôt, však už veľa dôvodov na úsmev nemá. Bez peňazí je v Európe odkázaný na pomoc druhých. Hovorí však, že na sto percent vydrží. V Nemecku má totiž už šesť mesiacov ženu a dieťa. Musí ich vidieť.

Sýria je minulosť

Hisham Bukhari dostal informácie o vývine situácie na maďarských hraniciach ešte kdesi v Macedónsku, a tak zmenil kurz priamo na Šid. Po prevoze autobusmi a taxíkmi strávil predchádzajúcu chladnú noc s rodinou uprostred päťtisícového davu na území nikoho. Na tvári mu však okrem únavy badať aj spokojnosť. Už totiž vie, kam povedú jeho najbližšie kroky. A v porovnaní s nočnou plavbou Egejským morom je táborenie pod holou oblohou na Balkáne síce otravný, ale nie riskantný zážitok.

Keď v dave utečencov oslovujeme ženy, odkazujú nás na mužov. Ti mladší, hoci hovoria lepšie po anglicky, nechávajú radšej prehovoriť starších. Preto spod spacieho vaku od dobrovoľníkov vstáva práve šesťdesiatročný Bukhari. Pretiera si oči, podáva ruku, je ochotný robiť tlmočníka. Na sebe má tmavé nohavice, značkovú šedú mikinu s kapucňou, ktorú z hlavy neskladá ani počas rozhovoru, pred chvíľou ešte driemal a je mu zima.

Hoci nie je rodený Sýrčan, v Damasku si založil rodinu a pokladal ho za domov. Dom mal v štvrti, kde býva najmä stredná trieda, a ktorej sa boje dodnes vyhýbajú. Hovorí, že bezprostredné nebezpečie mu nikdy nehrozilo, jeho dom stále stojí a vojna nepripravila o život ani nikoho z jeho blízkych. V Damasku sa však žilo stále neznesiteľnejšie. Vojna spôsobila nedostatok, ceny niektorých potravín vzrástli aj desaťnásobne. Bukhari mal však dobré miesto v stavebnej firme, kde pracoval viac ako dvadsať rokov, jeho žena zase od školy pracovala ako štátna úradníčka. Mali dva domy, auto, žili si dobre.

Potom im však jedného dňa skoro ráno zazvonil telefón. Manželkina sestra. Syn sa jej nevrátil domov. Dnes stojí usmiaty v červenej športovej bunde po boku svojho strýka v Európe. “Vzal ma vtedy nejaký policajt, aspoň to o sebe tvrdil. Vypýtal si doklady a povedal, že pôjdem s ním. Keď som odmietol, dostal som bitku. A potom ešte raz v cele, kam ma na noc zavrel. Úplne bez príčiny. Toto sa dnes v Sýrii stáva denne. Bezdôvodné zatýkanie, únosy, všadeprítomný strach. Krajina, kde žiadna strana nie je tá dobrá,” hovorí a Sýrčania v okolí pridávajú podobné vlastné príbehy. Niektorí dodajú, že sa chceli vyhnúť odvodu. “Neveríme, že sa tam vrátime, že tam bude mier. Sýria je minulosť, celý Blízky východ je stratený.”

Už rok po začiatku vojny Bukhari presťahoval svoju rodinu do susedného Jordánska. V roku 2012 speňažil všetko, čo sa dalo. Domy v Damasku predať nevedel. Sýrskych utečencov však v okolitých krajinách využívajú ako lacnú pracovnú silu. Úspory sa míňali, vyhliadky na slušnú prácu a živobytie boli mizivé, rovnako aj dokončenie štúdií dcéry. Toto leto sa teda definitívne rozhodli – smer Európa.

Smer Európa, teda smer Nemecko? „Nám je úplne jedno kam,“ ozve sa Bukhariho žena, oblečená v čiernom kabáte a s bielym hidžábom na hlave. “Ale ak by sme mali na výber, tak najdôležitejšie pre nás je, aby tá krajina bola bezpečná. Potom, aby nám umožnili priviesť si aj rodinu a aby sme dostali príležitosť prácou si zarobiť na dôstojný život. A tiež by som nechcela, aby to bola xenofóbna krajina, kde ma budú nenávidieť len pre moju odlišnosť.” Mladý muž stojaci za ňou prekladá ostatným a tí prikyvujú. Ale potom sa z davu ľudí ozýva: “Ja chcem Nemecko. Ja Švédsko. Dá sa ísť aj do Kanady?”

V tom momente však už rozospaté tváre utečencov ožiaria svetlá reflektorov autobusov. Migrantov konečne púšťajú na územie Európskej únie.

Zrkadlo Európe

V stane Červeného kríža sa pýtame, koľko to bude celé trvať, či autobusy stihneme zachytiť aj z druhej strany hranice, keďže my musíme do Chorvátska vstúpiť iným priechodom. Ošetrovateľka krúti hlavou a opakuje, že má zakázané poskytovať akékoľvek informácie. Chorváti trvajú na tom, že do krajiny musíme prejsť cez diaľničný priechod, ktorý sa nachádza niekoľko kilometrov južnejšie. Keď Srbi vidia, že sa vraciame, vyjadrujú nad Chorvátmi počudovanie.

Pred priechodom Batrovci zo srbskej strany míňame kilometre a kilometre dlhú kolónu kamiónov. Chorváti totiž v pondelok 21. septembra na revanš za masový prísun utečencov cez Srbsko zastavili susedovi vstup pre nákladnú dopravu. Tesne pred strážnymi búdkami stojí nasvietený reportér srbskej televízie a robí stand-up do nočných správ o aktuálnej situácii. Ako osobné auto prechádzame bez problémov na druhú stranu a prvé, čo v Chorvátsku zbadáme, je zase nasvietený reportér, tentoraz chorvátskej televízie. Od pohraničníka zisťujeme, že Srbi vracajú úder a uzatvorili tento hraničný priechod pre všetku dopravu z Chorvátska.

Chorváti ešte do konca týždňa stihli zastaviť vstup do krajiny všetkým automobilom so srbskou ešpézetkou. Srbi môžu prísť do Chorvátska – ale len peši. Zatiaľ čo prechádzame k Opatovacu, titulky európskych denníkov obsadili kvóty. Za rovnomerné rozdelenie utečencov z Grécka a Talianska do ďalších štátov Európskej únie hlasovala ten deň väčšina členských štátov. Proti sa postavili iba postkomunistické Slovensko, Česko, Maďarsko a Rumunsko. Štvorlístok by zrejme doplnilo ešte Poľsko, keby principiálny postoj proti mohol premiérke Ewe Kopaczovej pomôcť zvrátiť blížiacu sa prehru vo voľbách.

Staré európske rany sa začali otvárať tak doširoka, ako si ešte pred pár mesiacmi nevedel nikto predstaviť. Veď uzavretosť postkomunistických štátov mala na papieri zmiznúť už koncom osemdesiatych rokov a konflikty bývalých juhoslovanských republík zase koncom deväťdesiatych. A aha! Kto naposledy nastavil Európe zrkadlo tak ako teraz utečenci?

Organizovaný chaos

Je stále utorok 22. septembra, ale už po desiatej večer. Nočný pokoj nehrozí. Záchytný tábor Opatovac sa nachádza na kopci za obcou, osvetľujú ho obrovské svetlá na stožiaroch, z diaľky to vyzerá, že sa na tom mieste hrá šláger futbalovej ligy. Všade ruch ako pred začiatkom hudobného festivalu. Napokon aj vstup túto scénu vzdialene pripomína. Ľudia čakajú vo dvoch radoch (na jednej strane ženy, deti a rodiny, na druhej samotní muži), kým prejdú cez bránu a dostanú sa do areálu so stanmi obkoleseného plotom.

Tábor ako vysávač vysáva utečencov zo širokého okolia. Z hraničného priechodu v Tovarniku ich na účet Chorvátska vozia autobusy súkromných spoločností z Vukovaru aj dobrovoľníci na vlastné náklady vo svojich autách. Z okolitých polí a ciest ich zbierajú policajti, ktorí ich transportujú v dodávkach bez okien, ale aj eskortujú peši pred svojimi autami so zapnutými majákmi.

V tábore je v tomto momente už štyritisíc ľudí. Pred bránami sedia na zemi ďalšie stovky, možno aj tisícka utečencov. Najmenšie deti spia otcom na pleciach, tie staršie vykrúcajú hlavu raz na obrovské svetelné veže, potom na blesky fotoreportérov, potom spýtavo sledujú reakcie rodičov. Mladí muži sa zakrývajú, nechcú sa fotiť, niektorí sa však usmejú, ukazujú, že to trvá dlho. Nikto sa nespráva agresívne.

Vodu väčšinou majú, chýbajú však informácie. V rade si už systémom hry telefón stihli odkázať, že ich čaká registrácia dokladov, prehliadka v stane Červeného kríža a potom oddych pred transportom. Niektorí sa rozkladajú na blízkych lúkach, policajti ich však smerujú ku vchodu do tábora. Na pohľad obrovský chaos má vlastne presné pravidlá, ktoré relatívne dobre fungujú. Aj preto sa v noci pred kamerami ukazuje chorvátsky minister vnútra Ranko Ostojić. Najskôr hovorí, čo by mali a nemali robiť iné európske štáty, a potom ubezpečuje, že jeho krajina veľmi efektívne plní svoj takzvaný plán B – čo najrýchlejší prevoz migrantov k hraniciam Schengenu. Nezavádza.

Keď sa ráno 23. septembra vraciame k táboru, je už takmer prázdny. Upratovacie čaty čistia neporiadok, ktorý zákonite vznikne všade tam, kde sa za pár hodín premelú tisícky ľudí. Upratuje sa v chvate, popoludní tábor čaká nová vlna. Dobrovoľníci robia inventúru zásob vody a iného materiálu. Niektorých prichýlili miestni Chorváti u seba doma, aby sa vyspali a najedli. Dobre za dobré.

Mohammad z Afganistanu, ktorý má na rukách jedenapolročného synčeka, nám pri nastupovaní do autobusu hovorí, že noc bola dobrá. “Mali sme stan, prikrývku, nebola nám zima. Zatiaľ najlepší tábor.” Vzburu, o ktorej písali niektoré médiá, nikto nepostrehol. Ani migranti, ani dobrovoľníci, ani pracovníci Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov. Polícia sa, ako vždy, nemôže vyjadrovať.

Nie sme v Nemecku?

Skupinky autobusov po desiatich Chorváti na jednom mieste spoja až do kolóny päťdesiatich vozidiel. Potom sa had rozpadá, niektoré vozidlá smerujú k železničným staniciam, iné k hraničným priechodom so Slovinskom a s Maďarskom. My sledujeme ten, ktorý má namierené k maďarskému Beremendu.

Hraničný priechod je zatvorený pre všetkých okrem utečencov. Aj tí musia najskôr dlho čakať v autobusoch, kým si chorvátski a maďarskí colníci dohodnú postup. Po signáli sa otvoria dvere a ako prvý vychádza malý chlapec, ktorý skáče po vysokých schodoch autobusu a pri každom dopade opakuje anglické „thank you“. Pestrofarebná zmes ľudí. Od celkom bielych, až po tmavších. Ale žiadni černosi. Niektorí Afganci majú šikmé oči. Bábätiek je viac ako starcov. Minimálne tretinu vystupujúcich tvoria rodiny s deťmi.

Odkiaľ ste / koľko už idete / bolo to nebezpečné / kam chcete ísť / čo tam chcete robiť. Opakujú novinári rovnaké otázky. Potom ktosi poruší trend a opýta sa. “Viete, kde ste?” V Nemecku, odpovedá mladík z Iraku. “V Maďarsku,” opraví ho novinárka. Aha, povie zaskočene. Novinári sa chytajú a do dotazníka zaraďujú novú otázku. Veľa ľudí vôbec nevie, kam ich transportujú, pri registrácii ani v autobuse sa o tom s nimi nik nezhováral.

Keby sa mali riadiť tým, čo vidia, mohol by im pokojne na um prísť aj taký Kandahár. Na niekoľko stoviek utečencov Maďari čakajú nielen s desiatkami policajtov, ale aj s množstvom ťažkej vojenskej techniky, medzi ktorou vynikajú tri opancierované vozidlá Humvee so streleckou vežičkou na streche.

Mladý Sýrčan Maher Al Homsi tlmočí rozhovory reportérov svojmu okoliu. Doma bol učiteľom angličtiny, z prítomných novinárov je nadšený, je to jeho vysnívané povolanie, chcel by ho robiť aj v Európe. Sýrsky lekár zakrátko pomáha lekárke Červeného kríža s prekladom žiadostí malých detí aj dospelých, ktorí za ňou chodia s prosbou o pomoc. Často majú doráňané, opuchnuté nohy.

Je krátko po tretej hodine. Meteorológovia hlásia, že je to posledný horúci deň pred definitívnym nástupom jesene a nemýlia sa. Keď sa šnúra ľudí z ďalšieho autobusu zoradená poslušne podľa pokynov v dvojstupe pomaly presúva cez hraničnú čiaru, k zemi sa zosunie starší muž. Môže mať cez šesťdesiat rokov. Policajti ostatným ukazujú, aby išli ďalej.

Zdravotníčka mu chce dať napiť sa vody, ale on absolútne nereaguje. “Je po ňom,” vyhlasuje jeden z novinárov, ktorý mu nevie nahmatať pulz. O chvíľu však dobehne chorvátska lekárka, ktorá pulz prekontroluje a zisťuje, že žije. Následne sa ho dookola pýta po anglicky, čo mu je, muž však nerozumie, je navyše v polobezvedomí. Jeden z fotografov napokon chlapa prehľadá a nájde uňho vrecko s inzulínovou striekačkou. Je duchaprítomný, skontroluje mu priloženým testerom hladinu cukru v krvi. Je v norme. Lekárka sa stále len prizerá. Muž prichádza k sebe a v rodnom jazyku čosi hovorí. Potom pokrúti hlavou, vstane, ukáže prstom na ústa. “Som len hladný a vyčerpaný,” je každému jasné aj bez tlmočníka.

O chvíľu sú už všetci na druhej strane. Podľa počtu pristavených autobusov by ich malo byť okolo osemsto. Schválené kvóty Slovensku prisúdili prijať 802 migrantov. Na pár štvorcových metroch pokojne sedí toľko utečencov, koľko má Slovensko rozptýliť na svojich 49 036 štvorcových kilometroch. Nebudú to títo, ale budú im určite veľmi podobní. S výskytom géniov a darebákov približne rovnakým ako v obdobnej vzorke Slovákov.

Migranti medzitým začínajú pomaly zapĺňať modré ikarusy. S dôrazom na slovo pomaly. Po troch hodinách sedia utečenci iba v prvých dvoch. Po čase chcú niektorí na chvíľu na vzduch. Maďarský vojak s prilbou a so slnečnými okuliarmi s automatickou zbraňou v ruke každému prísne po anglicky povie: “Two minutes.” Po hodinách kolóna konečne vyráža smerom do západnej Európy a my po 102 kilometroch zo srbsko-chorvátskej hranice na chorvátsko-maďarskú utečencov opúšťame.

V Európe je to super

Preverovanie utečencov sa však zďaleka neskončilo na maďarskej hranici. V Nemecku im v prijímacom centre odoberú odtlačky prstov a odfotografujú ich. Dostanú tiež dočasné povolenie na pobyt. Žiadateľov o azyl neskôr pozvú na interview, na základe ktorého sa bude posudzovať ich konkrétny prípad. Podľa nemeckej vlády je súčasná priemerná doba na posúdenie žiadosti päť mesiacov. Žiadosti z Albánska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory, Ghany, Kosova, Macedónska, zo Senegalu a Srbska, ktoré sa stále objavujú relatívne často, budú zamietnuté, keďže tieto štáty označuje Nemecko ako momentálne bezpečné.

V prípade, že utečenec azyl dostane, bude obmedzený skúšobnou dobou na tri roky. O trvalé povolenie na pobyt v Európskej únii sa môže prihlásiť až po ich uplynutí. Hisham Bukhari bude môcť s pokojným svedomím spáliť svoj sýrsky pas najskôr v roku 2019.

Mimochodom… Vojna a nový štart v Jordánsku po päťdesiatke a ďalší pokus v Európe na prahu šesťdesiatky. Nie je už z toho unavený? “Nie, žiadna únava. Naozaj sa na nový život teším aj v tomto veku,” stihol nám povedať, než ho policajti poslali do autobusu. “V Európe je to super.”

V Európe je to super, aj keď pravidlá a migrantské trasy majú životnosť kratšiu ako pečivo.

V Európe je to super, aj keď jej lídri nevedia na kľúčové miesta migrantom poskytnúť ani len zopár tlmočníkov.

V Európe je to super, aj keď bez dobrovoľníkov, organizovaných amatérsky cez Facebook, by na niektorých jej miestach v 21. storočí dochádzalo k humanitárnym katastrofám.

V Európe je to super, aj keď si utečencov časť štátov podáva bez akýchkoľvek informácií ako horúci zemiak.

V Európe je to super, aj keď štáty, ktoré majú pre migrantov otvorené náručie, robia veľmi málo pre to, aby sa k nim ľudia dostali legálne a dôstojne.

26. September, 2015     , , , , ,



Milan Čupka
Autor je zakladateľom a editorom Amnezia.sk. Pôsobí ako reportér v denníku Pravda. Za svoje reportáže vyhral viacero novinárskych cien od Nadácie otvorenej spoločnosti, Slovenského syndikátu novinárov a Literárneho fondu. Spoluorganizuje tematické večierky Capo di tutti Party.